utorok, 3. júna 2014

Atlas modrej






(Pamätáš sa, ako sme do jedného nekolonizovaného dvora za plot nahádzali semiačka nejakých modrých kvetov - chceli sme tam vypestovať lúku z poviedky Tennessee Williamsa, lúku modrých detí---a oni sa neujali, teraz sú tam ale celé oblaky drobných ružových kvietkov, neviem, kde sa vzali, nevieš, kde sa vzali--? 

Čakanie na vodu, tú z oblohy, kým maľujem vodovkami. Čakanie na skorotmu - je to ten odtieň júnovej modrej. Ten. Neviem ho namiešať.

Niekedy mám strach o všetky tie písmená a obrazy. Že zmiznú. Alebo  - že vôbec neexistujú. Realita sú prázdne strany a vykradnutá obrazáreň...

Stretla som Alicu. V knižnici, kam som chodila ako malá, voňajú tam knihy, nástenka sa za posledných desať rokov nezmenila, sú na nej prišpendlené nejaké motýle, nie, písmená. Dá sa tam strácať a nachádzať v regáloch. Nestihla som sa jej opýtať na pôvod tých ružových kvetov, ale opäť som sa zaregistrovala ako čitateľ. Knihovníčka mi tykala. Začala som sa zmenšovať, ale pri mojej výške je to zdĺhavý proces. 
S ochytaným atlasom motýľov z roku 1973 vo vrecku sa mi zdalo, že svet je zas plný prchavého kúzla.

4 komentáre:

  1. Úplně tě vidím. Jak se zmenšuješ za knihovnickým pultem:) Ten zdĺhavý proces:) A milujem Louku modrých dětí a skorotmu..

    OdpovedaťOdstrániť
  2. tohle mne tak pohladilo, jak fota - to je až k neuvěření, co dokážeš, co vidíš a co s tím uděláš, jak to dopadne, tak text.
    Jsem úplně u vytržení, že jsi .

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ono je to radost - miesat co je okolo, vnutri hlavy, nejak sa snazit dat tomu tvar, aj ked castokrat vysledok nezodpoveda povodnemu umyslu, ale -- o to prijemnejsie sa cita, ze niekto iny z toho ma nejaky pocit. dakujem.

      Odstrániť